Life is a soap bubble

Life is a soap bubble

Ak by som začala písať v škole sloh s týmto názvom, učiteľka by už dávno vedela, čo som tým chcela povedať. Že život je iba jedna veľká bublina, v ktorej nájdeme šťastie, lásku, momenty, ktoré chceme, aby nikdy neskončili...Ale že aj to raz musí prasknúť. Že všetko dobré raz musí skončiť, prasknúť. 

Avšak ja by som to poňala inak.

Ja by som to nenapísala takto.

Lebo ja svet vidím tak trocha s ružovými okuliarmi.

Ja tak trocha lietam v oblakoch.

Nebudem tu teraz písať, že verím v jednorožce, ale skrátka verím, že stále sa je na čo tešiť.

Môj život je  bublina, v ktorej už žijem 23 rokov. Aj keď mám, myslím si, veľa kamarátov, mám blog, kde tak trochu pootváram svoj život, veľa veci vedia len ,, tí moji", s ktorými som v každodennom kontakte. Neviem. Asi to má tak každý. Asi je to normálne. Asi sa to tak trocha očakáva.

Len zvláštne je, že čím som staršia, tým ich viac separujem. 

A plánujem.

A cestujem.

A spoznávam.

A verím na lepšie zajtrajšky.

A verím, že život môže byť pekný.

Že aj keď si dole, príde čas byť hore.

Že aj keď sa cítiš sám, nie si sám ♥

Takto by som poňala ten sloh.

------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Life is a soap bubble

If I started writing at a school one work with that title, the teacher would know what I was meaning. 

That life is just one big bubble in which we find happiness, love, moments that we want to never end ... But even that one time it must burst. That all good things have to burst. That everything has the end.

But I would  like to take it differently.

I would not write it this way.

Because I see the world with a little pink glasses.

I fly in the clouds.

I'm not going to write here now that I believe in a unicorn, but I just believe that life can be beautiful.

My life is a bubble in which I have been living for 23 years. Even though I have a lot of friends, I have a blog where I write my personal things, but a lot of things know just "my people" which I am in everyday contact with them. I do not know, probably everyone do that. Maybe it's a little awaited.

The  strange thing is that the older I am, the more I separate them.

And I plan.

And I travel.

And I explore.

And I hope for better tomorrows.

And I believe life can be nice.

And If you think that you are down, it's time to get up.

And If you feel alone, you should know that you are not  ♥

That's how I would like to write that school work.