Ahojte!
No. Na tento výlet na Slavkovský štít mám také spomienky, na aké sa len tak zabudnúť nedá. Absolvovala som ho s mojím milým s tým, že by sme ho mali bez menších problémov zvládnuť.
Nie žeby sme nevládali vyjsť, to nie, veď sme nejakí športovci predsa ! :D
V Tatrách som bola nespočetne veľakrát, keďže od domu to mám pekné 2 hoďky, no na štít som išla prvýkrát. Vraví sa,že Slavkovský je zo všetkých štítov najhorší a to kvôli tomu, že vy stále stúpate a stúpate a konca niet. A už už keď si myslíte, že tam ste, tak nie. A v pozadí ďalší horizont a ďalší a takto idete 5 a pol hodín.
Počasíčko bolo príjemné, mala som najprv tričko, no potom som ostala iba v športovej podprsenke a vysokých kraťasoch, lebo inak sa to fakt nedalo zniesť.
No po niekoľkých hodinách šľapania sa akosi zatiahlo, ja som si dala na seba sveter ( frajerka som bola, hlavne že bez nepremokavej vetrovky tam idem) a ako sme sa blížili ku štítu, začalo byť každému jasné, že búrke sa už nevyhneme. No teda mne asi nie, ja som sa môjho snažila presvedčiť, že to sme len v oblakoch, to búrka určite nebude, veď predpoveď sme pozerali (teda on,ehm :D). Tak len čo sme sa dostali ku krížu, cvakli fotku, popredierali sa cez turistov, sadli, dali si posledné jedlo,čo sme mali (horalku) a už sme sa mohli zbierať dole. Ešteže mám takého múdreho frajera, ktovie, dokedy by som tam ja sedela :D A ešteže je taký milý a dal mi svoju vetrovku, lebo ktovie, či by som v tom mojom svetri ja nezamrzla. On je taký zlatý. Tak sme si vymenili oblečko a makali dole.
Najprv jemný dáždik, tak dážď, tak krúpy, tak lejak a tak nenormálna búrka.
Chcela som ísť rýchlo, ale nedalo sa, riskovať vyvrtnutý členok po kĺzavých sklách nechce riskovať nikto.
Chceli sme sa skryť pod nejakú skalu, ale všetky už boli obsadené :D
Po nejakom čase, keď už som pomaly prestávala veriť tomu, že to prežijeme, sme našli takú nízku skalu. Viete ako to je. Byť na hrebeni vrchola, keď blesky sú rovno okolo vás a ak náhodou nejaký trafí, tak je na 90% pravdepodobné, že udrie do vás, to veru sranda už nie je.
Za seba hovorím, že to bol najhorší okamih môjho života. Fakt som sa o môj-náš život bála.
Mobily, foˇťáky, všetko sme mali v ruksakoch a tie ruksaky sme nemali prikryté ničím, takže sme ani nemohli čakať, že nám pôjdu.
No ale predstavte si, že čupíte pod skalou pol hoďku, búrka absolútne neprestáva, ba čo viac, silnie. Ostať tam nemôžete, lebo buď zmrznete( to,že som sa klepala ja, to je normálne. To, že môj priateľ, to už o niečom svedčí) alebo sa stmie. Zas keď vyjdete z úkrytu, môže vás rovno trafiť blesk. Možno nie hneď, ale keď máte ísť ešte 3 hoďky, všetko je možné. Ale ostať nemôžete,lebo...
A tak sme išli. Kapucňa na hlavu, slzy v očiach a kráčate s davom...
Našťastie sa nič nestalo, iba nám nefungovali mobily a foťak, ale cez noc to preschlo a už ide všetko :) Peniaze mokré, všetko mokré, ale dalo sa to doporiadku :)
V Poprade na stanici sme všade vyvesili naše mokré oblečenie, objali sa a boli šťastní, že žijeme :)
Vo vlaku na nás ľudia pozerali zvláštne :D Všetko sme vytiahli, všetky simky, SD karty, lístky na mhd...a nechali sušiť voľne na stole :D Celý stôl zaprataný, ja som si ľahla na môjho milého a ako zvyčajne cestou vlakom, zaspala... :)
Majte pekný zvyšok dňa a pred túrou poriadne pozerajte počasie ! :D
Vaša turistická A.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára