Andrea De: Lucy :( ♥

Ahojte!

Už je tomu 15 dní, čo nás opustil ten najkrajší a najmilší psík, akého som poznala. Naša Lucy. Už veľakrát som mala zapnutý blog, že napíšem tento príspevok, no stále som sa na to akosi necítila. Vo vlaku preplnenom ľuďmi som sa rozplakala en pri pomyslení na túto stratu, nie to ešte aby som o tom mala písať a pozerať sa na fotky, aká je tam šťastná. Aj teraz, po 2 týždňoch, sa mi to ťažko píše, ale môžem si dovoliť rozplakať sa, tentokrát som konečne sama.

Začalo to tým, že ako 10 ročnej nám kúpili rodičia psíka. Láska na prvý pohľad, čo vám poviem :) Do niečoho tak krásneho sa nedá nezaľúbiť :)

Je to psík, ktorý je nerád sám a tak sme ho stále mali v dome. V denno - dennom kontakte s nami :)

My sme rástli, roky ubiehali akosi rýchlejšie než by sme chceli a z detí, ktoré behali so psíkom a šarkanom po lúke ( či ktoré si obuli kolieskové korčule a nechali sa ťahať tou malou nezbednicou), sa stali vysokoškoláci. Každodenné hranie sa, ležanie, či prechádzky s Lucy nahradili iba tie víkendové. O čosi viac som si začala vážiť čas so svojím psíkom ( hoc ja som si vždy vážila každú sekundu s ňou ♥), o čosi viac som jej dovolila ležať na mojej posteli, o čosi viac som ju začala strihať a chodiť s ňou k veterinárovi.

Vnímala som, že Ona vie, kedy prichádzam domov. Že som tu iba 2-3 dni a znova pôjdem preč. Cez celý týždeň spávala v izbe mojej sestry, no dni, kedy som bola doma, prichádzala na noc ku mne :)

Psy sú viac inteligentné, než si chceme pripustiť :)

Počas skúškového som bola aj 1-2 mesiace, od rána do večera, s mojou maličkou :) Ten pocit, keď ste zo školy zúfalá, keď máte pocit, že do nezvládate a zrazu sa pozriete, ako pri vás nevinne spinká niečo tak úžasne zlaté a nevinné, len si k nej ľahnete, prejdete po jej srsti, pomojkáte sa s ňou a hneď je ten svet o niečo farebnejší :)

Vezmete ju večer von na prechádzku a urobí hoc aj 4 kolečká po ulici, lebo keď vidíte aká je šťastná a ako to pomáha aj vám, nebudete chcieť nikdy prestať :/

Ale raz to musí prísť.

Raz sa musíte rozlúčiť aj s tým najdokonalejším stvorením aké poznáte.

Dožila sa takmer 13 rokov.

Dostala zápal maternice. Nie 1krát. Vyliečila sa z toho pred 6 rokmi, no tentokrát to naša malá bojovnica vzdala ( a zase plačem ako malá). Teda nie, nevzdala, mali ste vidieť ako bojovala. Ako sa snažila postaviť na svoje slabé nôžky, ach, ako veľmi sa snažila :/

V maternici mala hnis, ktorý by jej, správne, mal vytekať von vďaka injekciám, ktoré sme jej každý večer po dobu 10 dní dávali. No veterinár nás upozornil, že táto liečba nie je vždy úspešná. Potom nastupuje operácia, ale ako 13 ročná dáma by to, žiaľ, neprežila. Už pri 6 ročnej by to bolo riziko a tak sme boli šťastní, že predtým injekcie zabrali. Tentokrát úsmev nahradil plač. Lucy prestala žrať, niekoľko dní absolútne neprijímala žiadnu potravu, kŕmili sme ju len cez striekačky, nedokázala sa postaviť na nôžky, nedokázala nič :/ Iba nás ľúbiť.

Keď brala v poradí siedmu injekciu (štvrtok) všetko vyzeralo byť fajn. Dokonca sme ju s priateľom vzali pobehať si vedľa našich bicykloch, bola čulá, ešte nám aj čokoládových piškót kradla. O to vačší šok bol, keď na druhý deň počas búrky, jej nevadilo ostať samej v garáži.Veď to je najväčší bojko búrok ! :/ Prišlo nám to zvláštne,ale brali sme to tak, že už si zvykla, že teraz ju kvôli hnisu nemôžme mať v dome. Ale nezvykla, ona už proste nevládala :/

V sobotu prišiel priateľ a keďže sme nepočuli jej pochodovanie po dome s labkami, nepočuli sme jej cingajúci obojok, boli sme v tom, že ju ocko zobral ku babke, veď dnes tam mal ísť. A keď sme ju večer našli schúlenú, samu, úplne nevládnu, vedeli sme, že je zle. Že je veľmi zle. Že odmieta krmivo, že ledva sa dokáže napiť, že sa celá trasie.

Išli sme s ňou opäť k veterinárovi. Ten nám povedal, že buď ju dáme uspať, aby sa už netrápila, lebo operácia je nemožná alebo sa ešte pokúsi jej dať infúzie a antibiotiká. Viete aké je to. Ak viete,že možno ešte nejaká ta šanca na prežitie je, vždy sa jej chopíte. Videli sme, že sa trápi, ale nedalo nám nepokúsiť sa. Tak jej dal infúzie a ATB a povedal nám, že máme počkať do zajtra. Že ak sama nezačne prijímať krmivo, ak nebude mať chuť žrať, je zbytočné ju ďalej trápiť :/

Ostala som pri nej iba ja a sestra a začalo 24 hodinové sledovanie psíka. Začala mávať kŕče, záchvaty, nevedela som,čo v takýchto situáciach robiť. Panika bola na mieste. Plakala som, nechcela som ju stratiť, no mozog mi nedal. Vedela som, že stav sa nezlepšuje, ba naopak.

Viete čo je fakt hrozný pocit? Keď viete, že psíka, s ktorým ste takmer 13 rokov, vidíte už možno iba posledné 3 hodiny. Viete, že už pomaly prichádza čas sa s ňou rozlúčiť a tak ju držíte na rukách, úplne nevládnu, hladkáte ju a neviete z nej spustiť očí, lebo si ju chcete čo najdokonalejšie zapamätať. To je pocit ktorý fakt bolí.

Išli sme s ňou na ďalší deň (v utorok) na moje naliehanie za veterinárom, keďže moja psychika tiež nebola v najlepšom poriadku, lebo vidieť to malé stvorenie v kŕčoch a ako jej padá hlavička, aká je vychudnutá a ako stále odmieta jesť, to nie je nič príjemné ani milé. Je to bolestivé. Pán veterinár teda aj po tom, čo sme jej dali tie infúzie a ATB a po dôkladnom skontrolovaní skonštatoval, že aj keď je už hnis viac menej odstránení, nie je to výhra, lebo ostaté časti / orgány jej tela odchádzajú. Začala jej odchádzať pečeň, vodu pila lebo jej odchádzal pankreas a obličky a mucha mäsiarka jej rozožierala steny žalúdka a z Lucy vychádzala zrazená krv. Sú to veci, ktoré sa mi ťažko píšu, sú to veci, ktorým som si poplakala nejeden deň, nejednú noc. A tak bolo rozhodnuté. Uspať ju, aby sa už, chúďatko maličké, viac netrápilo. Po podaní eutanázie sa ani oco nedokázal ubrániť slzám. V aute tiež bolo ticho, okrem nášho plaču ( hlavne asi môjho, ale oco so sestrou tiež, veď kto by aj nie :/ )

A potom ešte pohreb, na tom spadla každému z nás nejedná slza :/

Zrazu sa vám vynárajú všetky tie spomienky z detstva, všetky tie srandy ako sme ju učili chodiť, skákať cez prekážky, bicykľovačky, sánkovačky, behačky, naháňačky, skrývačky, túry, letné aj zimné, smutné aj veselé, denné aj nočné prechádzky s mojou maličkou Lucy ♥

Vždy, keď sa ma niekto spýtal ,prečo chodím každý víkend domov, moja odpoveď bola Ona.

A teraz, keď som zmenila školu a nebude mi cesta trvať hodinu, ale cca 8 hodín, mi moja malá odišla :/ Ako mamka povedala, rozlúčila sa so mnou pred Nitrou.

Presne 3 dni pred nástupom do novej školy. A viete akú chuť máte spoznávať nových ľudí ....

Bol to psík, s ktorým som vyrastala. Taký už nebude. Pamätám si ako sme ju k nám doniesli. Bol január, vonku mrzlo a my sme išli po ňu na aute. 3 malé deti, ktoré sa nevedia dočkať malého psíka :) Skrývala sa nám pod kolesá auta. Bála sa. Triasla sa. Nepoznala nás. Nechcela sa odlúčiť od svojej matky. No vzali sme ju do škodovky, mamka si ju zobrala na ruky a Ona si hlavičku dala pod mamkinu pazuchu :D Taký podpazušník. Plakala, mala mokré očká. Priviezli sme ju domov. Dali do krabice, vyberali jej meno,dali ku radiátoru, spoznávali ju ♥

A viete ako vyzeral deň, keď sme vedeli, že už ju nechceme viac trápiť?Ten posledný deň, o ktorom som sa vyššie rozpísala? Presne tak isto. Mala som ju na rukách v košíku a jej hlavička sa skrývala pod moju pazušku.

Vtedy slzám neubránite.

Ona to už cítila. Vedela, že sa to už blíži. Aj z tých posledných síl ešte sa vyškriabala na moju sestru, tak na mňa a všetci sme vedeli, že je to rozlúčka. Pekná, ale bolestivá. Posledná.

Prechádzky s ňou bola najlepšia terapia.

Žiť s ňou bola najlepšia terapia ♥

Viete, to je ako so vzťahom. Keď sa rozídete, každý vám povie, že si nájdete druhé dievča. Ale vy nechcete druhé, vy chcete ju.

Ja nechcem iného psíka, ja chcem ju ♥ :(

LUCY

15.1.2004 - 20.9.2016

old photos